Medzi ďalších úspešných žiakov našej školy patrí aj Tomáš Velecký. S Tomášom sa poznáme od jasličiek, cez materskú školu, základnú školu až po gymnázium. Možno povedať, že sme prvé školské roky strávili v jednej triede. Spájajú nás spoločne detské, žiacke a študentské roky.

    Teraz Tomáša každý deň stretávam v našej obývačke a prihovára sa nielen mne, ale celému Slovensku z televíznej obrazovky. Tomáša poznáme z Televíznych novín, ale nebol vždy len televízakom, skôr viac písal ako hovoril na mikrofón. Ako novinár pôsobil v denníkoch Národná obroda, Sme a Hospodárske noviny. Zisťovali sme, ako si spomína na základnú školu a aké má ďalšie plány a ciele do budúcnosti. 

   Čo sa Ti, Tomáš, vynorí v pamäti, keď niekto spomenie časy základnej školy, roky, keď Tvoje kroky smerovali denne do  ZŠ Školská Turčianske Teplice? 

    Prvá spomienka patrí mojej prvej pani učiteľke Boďovej, ktorú som dostal v prvom ročníku. A spolužiakom. Vtedy sa do základnej školy chodilo osem rokov, takže sme spolu strávili naozaj dlhý čas. Počas tých rokov sa svet okolo nás poriadne zmenil. Patrím už ku generácii, ktorá si mohla vybrať, ktorý cudzí jazyk sa ešte na základnej škole naučí. A spätne s úsmevom spomínam, že keď som nastúpil do školy, učili ma, že mojou vlasťou je Československo, a keď som ju opúšťal, bolo to už Slovensko.

     Vedel  si už v základnej škole, aké povolanie chceš vykonávať v budúcnosti? Aký odbor si nakoniec vyštudoval a kedy si sa preň rozhodol?

     Ako úplne malý som chcel byť kozmonaut. Dnes sa na tom už len smejem. Potom som o sebe hovoril, že chcem byť lekár ako môj otec. Keď ale do rozvrhu pribudla chémia a biológia, opustilo ma to. Odvtedy som sa svojím budúcim povolaním veľmi nezaoberal. Zo základnej školy som akosi automaticky pokračoval na gymnázium, ktoré bolo v tom čase v tej istej budove ako ZŠ, na úplne vrchnom poschodí.

     Čo by si poradil terajším ôsmakom a deviatakom, ktorí stoja pred výberom školy? Rozhodovať sa srdcom či rozumom?

    Určite rozumom. Každý by sa mal pri výbere školy zamyslieť, či sa chce v dospelosti živiť hlavou alebo rukami. Ani jedna z týchto možností nie je menejcenná. Ak niekoho nebaví sedieť nad knihami, nech nepremýšľa o gymnáziu, a ten kto nevidí svoju budúcnosť napríklad v gastronómii a hotelierstve, nech sa neuberá zas týmto smerom. Dôležité je priznať si, čo žiaka naozaj baví, a vrhnúť sa práve do toho. Len tak si vyberie školu a neskôr prácu, ktorú bude vykonávať so záujmom a nasadením.

     Čo nám prezradíš o svojej práci v TELEVÍZII MARKÍZA? 

      Pracujem ako ekonomický reportér Televíznych novín. Všímam si problémy okolo nás a robím o nich televízne reportáže. Novinárčina sa od väčšiny iných povolaní líši tým, že reportér nedostáva zadania od nadriadených, ale náplň práce si musí vždy vyhľadať sám. Znie to super, a vlastne to aj je super, no nie je to vždy jednoduché. Novinár jednoducho musí mať prehľad, čo sa kde deje, a preto sa každý orientuje len na určitú oblasť - politiku, ekonomiku, šport, technológie, spoločenskú rubriku, počasie... atď.

      Máš ešte nejaké ďalšie vysnívané profesijné ciele? 

Určite by som si chcel urobiť web s vlastným blogom a vlogom. Venoval by som sa na ňom outdooru v horách a na riekach, teda svojím koníčkom. Uživiť ma to neuživí, ale bude ma to baviť. Dnes sa o zážitky z kajaku delím len na instagrame, a vidím, že je o to celkom záujem.

     Čo by si zaprial svoje bývalej škole k jej 60. narodeninám?

Aby mala čo najviac impulzov a priestoru rozvíjať v deťoch ich talent, schopnosti a vedomosti.

      Prajeme Ti, Tomáš, aby sa Ti darilo na všetkých „frontoch“ tvojho pracovného aj súkromného života a veľmi pekne Ti ďakujeme za rozhovor.                                                                     

(MŠ )