V roku 1959 ste boli prvákom v našej škole. Keď som sa to dozvedela, ostala som milo prekvapená. Vždy som Vás považovala za Zvolenčana.

Ako spomínate na našu školu a ako ste sa dostali z Teplíc do Zvolena?

     Moje spomienky na školu sú veľmi intenzívne. Už v materskej škole som sa veľmi tešil na nové zážitky - školské. Spomínam si, že v 1. triede ma učila pani učiteľka Jurečková a zážitok bol o to silnejší, že sme prišli do novej školy. Nemala ešte všetky detaily dotiahnuté, no to som ja vtedy nevnímal. Vnímal som, že sme mali biele ponožky, krátke nohavice a vyžehlenú košeľu. Tešil som sa počas deviatich rokov do nového ročníka, hoci žiakom som bol priemerným - bojujúcim o dvojky a trojky. Matne si spomínam, že niekoľkokrát som bol predvolaný aj do riaditeľne, lebo som nebol ani veľmi poslušný žiak.  Nemal som rád prísnu organizáciu, čakanie v radoch, bol som „rebel“. To sa postupne obrúsilo.  Najkrajšie spomienky patria stretávaniu sa s kamarátmi., Po skončení základnej školy som nastúpil do strednej školy v Žiline na odbor zubný laborant. A do Teplíc som chodil na víkendy. Po skončení strednej školy som si podal žiadosť o zamestnanie do Zvolena, lebo tam bolo miesto zubného laboranta.

     V septembri ste sa nemohli zúčastniť slávnostného začiatku školského roku u nás. Organizovali ste Školský deň. O čo ide?

       Školský deň je súčasťou Zvolenského Klemo dňa. Sme firma, ktorá sa zaoberá predajom školského a papierenského tovaru. Klemo je spoločnosť, ktorú som vytvoril pred 30 rokmi. Funguje na báze služieb, obchodu, predaja a servisu. Počas Školského dňa už asi 12. rok prezentujeme naše výrobky. Môžete sa prísť pozrieť, lebo lepšie je raz vidieť, ako mnoho o tom hovoriť. Z našej webovej stránky sa dozviete aj o iných našich aktivitách - čítanie deťom, ktoré je zapojením do celoslovenskej akcie Slovensko číta deťom, divadelné predstavenia pre deti s malým občerstvením a darčekom.V registri podnikateľov je pri Vašom mene  zaradenie v kategórii  papier a polygrafia. Firma Klemo  sa spája so zavedením samonamáčacích pečiatok na slovenský trh. Mohli by ste popísať cestu od žiaka k "pečiatkarovi" slovenského významu? A na čo okrem pečiatok je zamerané Vaše podnikanie? Príbeh od žiaka k pečiatkarovi je trochu dlhý, ale ak to porovnáme s príbehom Zeme, tak zasa až taký dlhý nie je. Zhruba 25 rokov som pracoval na rôznych pozíciách vo zvolenskej nemocnici. Neter priniesla zo Švajčiarska mechanizmus samonamáčacej pečiatky. Bolo to v období, keď sa uvoľnil priestor na podnikanie. Lekári v nemocnici nosili v plášťoch drevené pečiatky, ktoré im farbili vrecká namodro. Rozhodol som sa prinesený mechanizmus pečiatky "oživiť". Bolo to časovo náročné, preto som dal v nemocnici výpoveď. Zistil som,  že sám to nezvládnem a potrebujem ďalších ľudí. Nikdy predtým som nepodnikal, no postupne sme si budovali pozíciu, získali sme zákazníkov, ktorí začali vnímať, že sme firma, ktorá je seriózna, dokáže poskytnúť požadované služby a plní to, čo sľúbila. Môžem povedať, že sme v objeme služieb a poznateľnosti značky v prvej trojke až päťke. Mimochodom máme zastúpenie aj v Turčianskych Tepliciach, ktoré je momentálne v menšom útlme, no verím, že sa rozbehne. Na Slovensku máme 18 zastúpení. Okrem pečiatok sa venujeme aj iným tovarom - v poslednej dobe aj výrobe rúšok, automatov na rúška, strojov na dezinfekciu rúk. Vyrábame aj ochranné štíty - tie umožňujú dámam líčiť sa za každých okolností.

     Ako rodáčka zo Zvolena sledujem dianie v meste. Je pozoruhodné, koľkým aktivitám so vzdelávacou, športovou, kultúrnou a sociálnou náplňou sa venujete.  Ktoré Vy považujete za najdôležitejšie?

 

     Bol som zakladajúcim členom Rotary klubu. Venujeme sa altruistickým činnostiam, aktivizujeme sa v rámci celosvetovej pomoci v boji s detskou obrnou. Pomáhame hendicapovaným deťom v dennom stacionári Symbia. Začal som sa venovať projektu, ktorý súvisí s cyklistikou. Boli by sme radi, keby popri historickej železničnej trati z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice vznikla cyklotrasa. Pripomenuli by sa tak pojmy  banskoštiavnická Anča či Trať mládeže. Cyklotrasa by bola súčasťou prepojenia Poľsko -Maďarsko. Sme vo fáze predprojektovej prípravy.Angažujem sa vo výtvarnom umení, mám súkromnú galériu, otvárali sme už 106. výstavu.Vystavovali aj Tepličania -   výtvarník Miroslav Bartoš aj fotograf Gusto Hegedüš. Veľmi si vážim pomoc svojej rodiny - manželky aj dvoch dospelých dcér. Bez ich podpory by som sa toľkým aktivitám nedokázal venovať.

      Ako sa zrodili miesta, na ktorých je v septembri  pripomínaný Deň obetí holokaustu a rasového násilia – „Park ušľachtilých duší“ a „Park zabudnutých susedov“?

     „Park zabudnutých duší“ je pred našou firmou a bol vybudovaný s podporou Mesta Zvolen. Tu som pomohol s myšlienkou a malými prácami.  Pripomína tých, ktorí nesúhlasili s ideológiou fašizmu a dôrazne proti nej vystúpili. Boli rôznych národností aj vierovyznania. Návštevníci, ktorí si v parku posedia, sa môžu zamyslieť nad tým, čo ľudí rozdeľuje a čo ich spája. Zaujímavá je fontána od Ing. arch. Igora Fašku a realizátora Mariana Skučku. Zvolenčania nazvali túto fontánu „Židovské slzy“ .„Pamätník ušľachtilých duší“ je jediný svojho druhu na Slovensku aj v strednej Európe. Spomienkový deň holokaustu má zaujímavú dramaturgiu. Desiatka pozvaných ľudí - osobností - číta mená Židov, ktorí  počas druhej svetovej vojny zahynuli alebo boli deportovaní a nikdy sa nevrátili do svojich domovov. Na druhej strane židovského cintorína je „Múr cti“. Na ňom sú zapísané mená ľudí, ktorí zachraňovali Židov, poskytli im útočisko v ťažkých časoch a veľakrát im zachránili život.  Pod záštitou profesora Nižňánskeho, mimochodom rodáka z Turčianskych Teplíc a pani RNDr.  Lônčíkovej  je konferencia, ktorá dokáže osloviť mnoho mladých ľudí.

       Máte návod, ktorý Vám pomáha prekonať prekážky? Je evidentné, že sa žiadnych neľakáte.

      Trošku sa „ľakám“ jednej veci - že sa mi kráti čas. Väčšinou to býva tak, že tá druhá životná  "päťdesiatka" je kratšia. Prekážky sú pre mňa zároveň výzvami, keď nemám úplne jasné kontúry aktivít a snažím sa ich nasmerovať tak, aby boli úspešné. Návod je...,  pomenoval by som to „plachtenie“. Plachtenie medzi tým, čo sa dá a čo sa nedá. Je veľmi dôležité, aby si človek uvedomil, že neurobí nejakú mimoriadnu vec pre ľudstvo, to nezvládneme, ale musíme si povedať, že potrebujeme vzťahy. Ja som človek, ktorý sa stretáva s mnohými ľuďmi a s mnohými si telefonuje.. Prirodzene som rád, keď možnosť s ľuďmi urobiť niečo pre ostatných je ďaleko príjemnejšia, ako obohacovať len sám seba. Mať príjemný pocit z dobre urobenej veci. Nemusí to byť nič mimoriadne . Môže to byť len pomoc s ťažkou taškou niekomu, kto nevládze. Tohto roku mám pred sebou malú výzvu - urobiť niečo pre ľudí, ktorí tu boli kedysi, žili tu a zanechali nám svoje výtvarné dielo. Chcel by som vytvoriť pre nich knižku. Boli to Karol Feňves a Tibor Spitz - skvelí výtvarníci. A samozrejme, veľmi mi pomáha, ak mám možnosť stretávať sa s ľuďmi, s ktorými si mám čo povedať.

Čo by ste zaželali našej škole k 60. výročiu?

        Šesťdesiatka je krásne číslo, želám jej, aby sa dožila ešte niekoľkých ďalších šesťdesiatok. Aby mohla oslavovať chvíle, v ktorých si žiaci dokážu uvedomiť, ako využiť vedomosti a zručnosti, ktoré v škole získali. Je dôležité, aby prepojenie medzi rodinou a školou bolo také silné, že posunie žiakov do školy života pozitívnym spôsobom. Momentálne sa mi najdôležitejšia zdá vnímavosť školy k žiakom a pomoc pre nich. V škole je mnoho žiakov schopných pomôcť svojim spolužiakom. Pomáhať majú predovšetkým pedagógovia.  Vnímať, keď sa niekto stáva smutným, zamĺknutým, samotárskym. Má to vždy svoju príčinu. Postaviť sa na stranu žiaka vylučovaného z kolektívu. To  má byť na prvom mieste práca učiteľa. Želám škole symbolicky mnoho síl. Popri všetkých povinnostiach zachovať vnímavosť ku každému , kto je jej súčasťou a pomáhať mu tak, aby získal mnoho vedomostí a spomínal na školu len v dobrom.

       Rozhovor vznikol pri osobnom stretnutí. Šarmantný pán s charizmou niekoľkokrát urobil narážku na svoj vek. Pôsobí ale mladistvo. Iste kvôli snom a víziám, ktorými žije. Mal úplnú pravdu, že čas obrúsil jeho netrpezlivosť a rebelantstvo. No ešte presnejšie je to, že svoje spoznané a pomenované vlastnosti dokázal využiť tak, aby slúžili pre dobro ostatným. To patrí k tajomstvu naplneného života.

                                                                Za rozhovor a príjemne strávený čas pri ňom ďakuje Ingrid Straková