V seriáli o rôznych povolaniach našich bývalých žiakov sme otázkami oslovili Filipa Faglica, ktorý z Turčianskych Teplíc odišiel za vzdelávaním až do Košíc.  Zvedaví sme boli, čo robí teraz, a zaujímali sme sa  aj o to, aké má ďalšie plány. Možno aj v jeho odpovediach nájdete inšpiráciu, kam po základnej škole.

 

    Filip, keď sa povie Školská Turčianske Teplice, na čo si spomínaš Ty?

       Na základnú školu si spomínam jedine pozitívne. Bolo to nádherné obdobie, ktoré sem-tam narušila nejaká písomka či diktát, ale všetky tie krásne spomienky a zážitky stoja jednoznačne v popredí. Ešte stále si  živo pamätám, ako sme spolu s pani triednou učiteľkou zostávali dlhšie v škole, aby sme sa ako trieda zabavili, čo nám pomohlo utužiť náš kolektív.

    Vedel si už v základnej škole, čomu sa chceš venovať v budúcnosti? Aký odbor si nakoniec vyštudoval a kedy si sa preňho rozhodol?

     Počas základnej školy som ešte nemal konkrétnu predstavu o tom, čo by som chcel robiť. Alebo presnejšie, menil som  svoje rozhodnutie zo dňa na deň (raz som chcel byť učiteľom, inokedy architektom či právnikom…). 

     Moje rozhodovanie bolo o to ťažšie, že ma bavil takmer každý predmet. Ku koncu základnej školy som si bol však istý, že moje budúce zamestnanie sa musí týkať pomoci ľuďom. Už na základnej škole som rád pomáhal spolužiakom alebo aj žiakom z iných tried s učivom, ktorému nechápali.

     Na základe toho som sa rozhodol študovať na gymnáziu, a keďže ma bavili jazyky, tak na bilingválnom. Dlho som si myslel, že sa budem uberať pedagogickým smerom, vo voľnom čase som vyučoval aj v jazykovej škole (kurzy pre dospelých v rôznych firmách).

     Zlom prišiel približne pred dvomi rokmi, kedy som bol často chorý a viac času som trávil v nemocnici než doma. Veľmi sa mi páčil zanietený a priateľský prístup niektorých pediatrov, s ktorými som sa stretol, a preto som sa začal naklánať k rozhodnutiu študovať medicínu. K tomuto mi pomohol aj fakt, že som mal vždy veľmi rád prírodné vedy a aktívne som sa zúčastňoval na viacerých súťažiach.

     Krátko pred minulým letom sa na mňa obrátilo šťastie a získal som grant na stáž vo Fakultnej Nemocnici Motol, Praha. Tu som mal možnosť spolupracovať s lekármi a vidieť toto povolanie aj z ich uhla pohľadu. V nemocnici som trávil zvyčajne 12 hodín denne (dvojnásobok času, na ktorý som mal povolenie), vďaka čomu som sa stretol s nesmierne veľkým počtom prípadov, ľudských príbehov… To všetko ma priviedlo k môjmu definitívnemu rozhodnutiu: MEDICÍNA!

        Zaujíma nás aj to, čo by si poradil súčasným ôsmakom a deviatakom, ktorí stoja pred výberom školy. Rozhodovať sa srdcom či rozumom? Počúvať rady dospelých?

      V prvom rade musím povedať, že ich v tejto situácii chápem, ide o ich prvé veľké rozhodnutie. Pri výbere školy by malo určite prevládnuť srdce, a preto by si mali vybrať niečo, čo ich bude baviť. Podľa môjho názoru môže byť človek skutočne šťastný, len ak robí to, čo má skutočne rád. Niekedy však, nanešťastie, trvá trochu dlhšie, kým na to človek príde. Z toho dôvodu je vhodné poradiť sa napr. s rodinou alebo učiteľmi, prípadne predstaviť si seba samého v rôznych profesiách. Ak by ani to nefungovalo, odporučil by som im vybrať si odbor so širším zameraním a časom sa už určite na niečo konkrétnejšie zamerajú.

Aké sú tvoje ďalšie vysnívané profesijné ciele?

     Ako lekár by som sa chcel pravdepodobne zamerať na pediatriu alebo neurológiu, prípadne kompromis: pediatrická neurológia. Takisto by som chcel popri vykonávaní tejto profesie vyučovať na vysokej škole a možno sa zamerať aj na výskum.

Čo by si na záver odkázal učiteľom a žiakom školy, ktorej brány si pred pár rokmi opustil?

       Ďakujem všetkým bývalým učiteľom za to, čo ma naučili a že môžem iba s úsmevom na tvári spomínať na časy strávené v základnej škole.

     Na záver by som sa chcel takisto poďakovať, že som bol takýmto spôsobom oslovený, je to pre mňa nesmierna pocta. Prajem veľa ďalších úspešných rokov a veľa šťastia celému pedagogickému zboru a  žiakom školy!        

                                                           Aj my Ti , Filip,  ďakujeme za rozhovor a prajeme Ti veľa úspechov.  

                                                                                                                                                                (CHG)