Tak … máme to za sebou.
Takto, nemilobohu, častokrát zatresneme dvere za , možno, najočakávanejším sviatkom v roku.
Prečo ale? Prečo nie, škoooda, že už to máme za sebou? Veď sme sa tak tešili. Či už na príchod Spasiteľa, alebo už len keď na odchod z kancelárie. Nuž, ruku na srdce. Kto z nás využije advent na skutočné stíšenie? Asi len málokto dokáže vynechať to zháňanie , pripravovanie, varenie, pečenie, nakupovanie, upratovanie, zdobenie … A potom nám Vianoce, ktoré majú pripomínať nebo, pripomínajú skôr opačnú stranu.
Sú tu ale ostrovčeky slobody, ktoré nám, v tomto období predčasne ponúknu spásu, aj keď len na pár okamihov. Pre niekoho možno vianočné koledy, možno spoločné pečenie, vianočné rozprávky a filmy, no a všadeprítomné vianočné koncerty. A dovolím si tvrdiť, že najmilšími z tejto kategórie sú detské vianočné vystúpenia. A nám , na ZŠ Školská, sa minulého roku dostalo cti ponúknuť občanom a návštevníkom mesta takýto ostrovček.
Prípravy sa samozrejme začali dávno pred Vianocami. Deti cvičili divadielka, piesne, tance, čo im voľný čas stačil. Drobné poryvy nervozity sa striedali s omnoho silnejšími zemetraseniami usilovnosti a vzájomnej podpory. Papier sa strihal, kláty sa pílili, káble sa ťahali,vzduch sa vlnil, podlahy sa triasli a Vianoce voňali stále viac a viac. Deti zo seba pustili maximum, učitelia boli v červených číslach.
19.12.2019 sa čas zastavil, ľudia si ticho posadali a opona sa zdvihla. Dvanásť mesiačikov zohrialo nielen Marušku, ale rovnako všetkých tichých, chvíľami veselých a chvíľami dojatých divákov. Dielo sa podarilo a myslím , že na jednotku. Deti darovali chvíľu pokoja, tým najmilším spôsobom a vy ste ju prijali. Ja to viem. Pozeral som sa vám do očí.
Holt Vianoce patria Bohu a deťom. Vďaka Bohu. Vďaka ... deti.
MM