Adriana Krištofíková
Do našej školy prišla ako šiestačka v školskom roku 1979/80, maturovala v školskom roku 1985/1986 v teplickom gymnáziu. V roku 1991 ukončila vysokoškolské štúdium slovenského a ruského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Následne pokračovala v štúdiu anglického jazyka a literatúry na Filologickej fakulte Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici a vo Veľkej Británii, kde v r. 2004 získala štatút kvalifikovaného učiteľa. Odkiaľ to všetko viem? Päť rokov vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte v Bratislave sme prežili blízko seba – v internáte na „Mlynoch“ aj na akademickej pôde a spoločne sme odchádzali do učiteľskej praxe, mimochodom Adriana ju začínala na Strednej pedagogickej škole v našom meste. No jej život sa neskôr ubral aj iným smerom.
Adriana, si autorkou 10 románov zo súčasnosti, inšpirovaných skutočnými udalosťami a medzinárodnou komunitou. Príbehom dominujú zložité medziľudské a partnerské vzťahy. Tvoje romány vyšli v preklade do českého a poľského jazyka, napísala si aj rozprávku pre deti, jeden román si preložila z poľštiny do slovenčiny. Romány Srdce má vlastnú hlavu a Obete noci získali ocenenie v čitateľskej súťaži Kniha Turca (2015 a 2016). Kedy si prvýkrát pocítila nutkanie klásť svoje vnútro na papier a čím je pre Teba literárna tvorba? Ako si vnímala ocenenie v čase, keď si ho získala a ako Ťa ovplyvnilo?
Písať som začala na konci základnej školy a držalo ma to do zrelej dospelosti. Pred desiatimi rokmi, keď vzrástol na našom knižnom trhu záujem o pôvodnú románovú tvorbu, som povzbudená mamou (Mária Benáková, ktorá ako učiteľka na ZDŠ v Dubovom prispievala do rôznych novín a časopisov), poslala jednu zo svojich rozsiahlejších poviedok do vydavateľstva. Odpoveď, aby som ju dopísala do románovej podoby a potom ide do tlače, ma nesmierne potešila. Tak vznikol môj prvý román Život (nie) je román, ktorý sa držal desať týždňov medzi TOP 50 knihami na Martinuse. Povzbudená úspechom som veľmi rýchlo napísala môj druhý román Ako chutí voda, ten sa zase dočkal priaznivej recenzie v Literárnej revue. A do zaujímavej tretice zo začiatkov mojej literárnej činnosti ma oslovil časopis Emma, aby som im napísala román k časopisu. Skrátila som už dopísaný rukopis a pod názvom Nočný chat a ranný fresh vyšiel v roku 2013 pribalený k októbrovému vydaniu časopisu Emma. Tento román vyšiel onedlho celý pod názvom Keď utiecť, tak s tebou a v r. 2019 opäť v reedícii. A potom sa to už rozbehlo, každý rok do mojej knižnej rodinky pribudne nové dielko. Samozrejme sa veľmi teším z mojich prekladov do češtiny (Posledná hra, Keď utiecť, tak s tebou) a poľštiny (Sny na mieru), o tom sníva každý autor. Ocenenia v čitateľskej ankete Kniha Turca v r 2015 a 2016 si veľmi vážim. Veď pre autora sú čitatelia najdôležitejší. Na druhej strane si uvedomujem voči nim zodpovednosť. Kým rukopis vyšlem do sveta, strávim nad ním veľa dní a nocí. Editujem, dopisujem, prepisujem. Na písaní je tiež fascinujúce aj to, že hoci mám v hlave akúsi osnovu, ako sa majú dej a postavy vyvíjať, veľakrát si začne príbeh žiť vlastným životom, a som prekvapená, čo mi vyrastá pod rukami. Neskôr, keď je kniha na pultoch kníhkupectiev, držím jej palce, ako keby to bolo moje dieťa, ktoré má pred skúškou. V podstate píšem, aj keď nepíšem. Premýšľam o názvoch, postavách a zápletkách, hľadám námety. Hoci sa inšpirujem životom iných ľudí, tie cudzie príbehy prechádzajú mojou hlavou i srdcom.
Tvoja kariéra učiteľky bola prerušovaná častým pobytom v zahraničí. Si sa manželkou veľvyslanca SR. Čo zanechalo v Tebe najsilnejšie dojmy v krajinách, v ktorých si pôsobila?
Áno, vždy sa rada vrátim k svojej učiteľskej profesii, väčšinou vyučujem anglický jazyk. Toto náročné kreatívne povolanie plné života dokáže človeka napĺňať. My učitelia vieme, o čom to je, a aké sú jeho plusy i mínusy...
Čo sa týka našich zahraničných vyslaní - strávili sme po štyri roky vo Viedni, v Londýne, Rige a vo Varšave. Rakúsko mi navždy zostane spojené s eleganciou jemu vlastnou. Blízkosť k domovu bola veľkou výhodou a žiadne sociálne kontakty so Slovenskom nebolo treba prerušiť. Skutočné vyslanie v zahraničí, so všetkými negatívami, ako smútok za domovom, blízkymi a priateľmi, teda celkové vytrhnutie z koreňov, som prežívala až vo Veľkej Británii. Londýn je pre mňa hlavné mesto celého sveta. Okrem zdokonalenia sa angličtine, ma asi najviac oslovil pocit vnútornej slobody, povestné „YOU CAN“. Riga a Lotyšsko, ako aj Litva a Estónsko, boli pre mňa veľkou neznámou. O to viac som bola očarená pôvabom a životnou úrovňou štátov Pobaltia. V mojom románe Srdce má vlastnú hlavu som Rigu opísala ako miesto, kde sa dá dotknúť oblohy. Noci na severe sú v lete dlhé a z oblohy visia nízke ružové oblaky ako chumáče cukrovej vaty... Najčerstvejšie spomienky mám na Varšavu, odkiaľ sme sa nedávno vrátili. Pracovala som tam ako Prezidentka Asociácie partnerov veľvyslancov (SHOM) a organizátorka charitatívnych podujatí, najmä predvianočného bazára. Zároveň som mala pod palcom aj náš slovenský stánok. Bolo to pre mňa obohacujúce obdobie.Poľsko je veľmi rôznorodá krajina, geograficky aj mentálne, a blízka je nám aj svojou kultúrou. No čím ďalej od našich spoločných hraníc, tým väčšie sú medzi nami rozdiely. Tento fakt bol pre mňa novinkou, pretože to susedstvo zvádza k presvedčeniu, že sme niečo ako súrodenci :-).
Aký je Tvoj vzťah k našej vlasti – ku Slovensku a nášmu jazyku?
Až ďaleko od domova si človek uvedomí, ako veľmi na ňom lipne. Vždy som sa snažila v rámci svojich kompetencií reprezentovať Slovensko čo najlepšie. V miestnej či medzinárodnej komunite. Organizovala či spoluorganizovala som rôzne podujatia, ktoré súviseli s prezentáciou SR. Naša vlasť je vnímaná ako dynamická krajina s ambíciami a budúcnosťou, Slováci sa vedia v zahraničí presadiť a majú povesť srdečných a schopných ľudí.
So slovenským jazykom, ktorý je mojou srdcovou záležitosťou od študentských čias, som intenzívne pracovala najmä v Poľsku. V r. 2016 som dostala ponuku besedovať o slovenskom jazyku a literatúre so študentami slovenčiny na katedrách slovakistiky na univerzitách vo Varšave, Katoviciach a v Krakove. V spomínanej asociácii SHOM som založila a dva roky viedla medzinárodný knižný klub, ktorý som pravidelne zásobovala preloženými dielami slovenských autorov. Venovala som sa aj prekladaniu z poľštiny do slovenčiny – (román s vojnovou tematikou od poľskej autorky Reny Spiegelovej Renin denník vyšiel v SR v r. 2019). Takisto som spolupracovala aj s Slovenským inštitútom vo Varšave, ktorý sa stará o šírenie našej kultúry a jazyka v Poľsku. Zaujímavou skúsenosťou bolo pre mňa aj napísanie rozprávky pre deti, ktorá vyšla pod názvom Stratený slon, dvojjazyčne – v slovenčina a poľštine, v zborníku medzinárodných rozprávok Bajki medzykulturowe, a bola spojená s tvorivým workshopom s druhákmi jednej varšavskej základnej školy. Na začiatku sme sa rozprávali o Slovensku a jeho zvykoch, potom sa čítala rozprávka, ku ktorej deti kreslili ilustrácie. Bolo úžasné vidieť, aké detaily si všímajú deti v texte. Napríklad – opísala som scénu, ako slon navštívil zajaca v lese, a keďže sa nezmestil do zajačieho brlôžka, musel prespať vonku, prikrytý károvanou dekou v zajačej veľkosti. Skoro na všetkých obrázkoch bola práve táto dečka s drobnými farebnými kockami, ktorá slonovi zakrývala tretinu chrbta :-).
Tvoja kniha bola preložená do poľštiny. Získala si počas pobytu v Poľsku také jazykové zručnosti, že by si dokázala zhodnotiť úroveň prekladu?
Môj román Sny na mieru bol vlani preložený profesorkou slovenčiny a slovenského prekladu na Varšavskej univerzite Joannou Gosczcyńskou a vyšiel vlani pod názvom Labirynt do Szczęścia. Myslím si, že si vydavateľ nemohol vybrať lepšiu prekladateľku. Bola som s ňou v kontakte a niektoré slovné spojenia a obrazné pomenovania sme osobne konzultovali.
Vážim si, že aj keď žiješ taký bohatý život a dosiahla si úspech, ostala si skromná a pracovitá. Ďakujem Ti za to, že každé stretnutie s Tebou je pre mňa prílevom energie a optimizmu, tak ako to bolo počas piatich rokov na vysokej škole. Želám Tebe aj Tvojim blízkym zdravie, aby si dokázala a vládala byť inšpiráciou svojim žiakom aj čitateľom.
Ďakujem za Tvoje uznanlivé slová, veľmi si to vážim. Na školské časy v Turčianskych Tepliciach mám krásne spomienky. Boli to bezstarostné roky detstva a mladosti po boku milujúcich rodičov, veselých kamarátov, doplnené hodinami klavíra a koncertovaním v kúpeľoch, v lone prekrásnej prírody Turca. Do nášho mesta sa vždy rada vraciam a budem sa tešiť na naše stretnutie. Prajem Tebe, žiakom a pedagógom veľa síl, zdravia, pokoja a inšpirácií, ktoré sú všade okolo nás.
Ďakujem za rozhovor.
Ingrid Straková