Podporte prosím spevácku hviezdu z Turčianskych Teplíc.

G R A T U L U J E M E.

 

Trojica učiteliek cudzích jazykov - Mgr. Mária Šuhajová, Mgr. Jana Majerová a Mgr. Ingrid Straková - strávila jarné prázdniny na služobnej ceste. Cieľom bolo preskúmať možnosť obohatiť vyučovanie cudzieho jazyka formou priameho kontaktu s ním.  To je najefektívnejší spôsob. Prostredníctvom  Veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku získala pani učiteľka Šuhajová kontakt školy číslo 606 s rozšíreným vyučovaním anglického jazyka v mestečku Puškin (bývalé Cárske Selo). Toto krásne mesto sa nachádza neďaleko Sankt Peterburgu  verejnou  dopravou či osobným autom sa do druhého najväčšieho ruského mesta dostanete do pol hodiny. Pani učiteľka rokovala s predstaviteľmi školy už v predchádzajúcom školskom roku.
Naši hostitelia nám pripravili bohatý program, dojmy z pobytu dosiaľ spracúvame.  Hoci sme túžili sa s nimi podeliť bezprostredne, to nebolo možné.  Náš program začal ráno okolo ôsmej, do našich rodín sme sa nikdy nevrátili pred dvadsiatou treťou hodinou. No a ak sme si chceli pár slov vymeniť aj s našimi starostlivými domácimi, líhali sme si nezriedka aj po druhej hodine v noci.
Hneď po prílete nás prijali v jednej z rodín, kde sme ochutnali silný ruský čaj s kapustníkom. V čase našej návštevy sa oslavoval  Deň obrancu vlasti, a tak sme sa dostali na koncert, z ktorého sme boli nadšené. Tri balalajky - z nich jedna úctyhodných rozmerov - a harmonika bravúrne predviedli hudobné diela svetových aj ruských skladateľov, staršie aj novšie. Zanietenie hudobníkov sa prenieslo do publika a nádherná hodina sa rýchlo minula. Pešia prehliadka mesta nás dosť vyčerpala a našu sprievodkyňu sme museli  uprosiť, aby nám povolila prestávku na čaj a kávu. Každý, s kým sme sa stretli, bol výborným znalcom histórie a nik si nenechal ujsť príležitosť, aby nás s ňou oboznámil.  A tak sme výdatne zásobené faktami z čias vzniku mesta Sankt Peterburg, ktoré založil cár Peter Veľký, reformátor vtedajšej krajiny, jej diplomacie, buovateľ  loďstva a armády. No aj s faktami z dôb jeho nasledovníkov, ktorí mali letné sídla práve v Carskom sele, s faktami z čias obidvoch svetových vojen,  z čias komunizmu, z čias po rozpade Sovietskeho zväzu. Boli sme na miestach, po ktorých chodil básnik Puškin - jeden z najvýznamnejších ruských literátov, po miestach, kde Jekaterininskij sobor nahradila na čas socha Lenina, po miestach, kde chránia historické dokumenty v podobe fotografií, sôch či makiet, popri obrovskom parku pri Jekaterininskom paláci. Uvítacia večera pozostávala zo zakúsok - tak sa nazývajú drobné chuťovky podávané pred hlavným jedlom - goriačim. K hlavnému jedlu sme sa nedostali, nakoľko sme boli zasýtené sleďmi, šalátom a nárezmi a nezvládli by sme dezert s čajom.
Sobotný deň sme nazvali výstavný. Začal sa v modernom pavilóne, v ktorom je inštalovaná výstava Rossija moja istória. Začali sme históriou Sankt Peterburgu, pokračovali sme históriou z čias dynastií Rurikovcov a Romanovcov. Informácií bolo obrovské množstvo, prístupných podľa vlastného výberu interaktívne. Dejiny 20. storočia sme, žiaľ, nezvládli. (Snáď pri budúcej návšteve)
Počas prestávky sme si dopriali bliny - palacinky v reštaurácii Teremok a súčasnú ruskú komédiu Cholop. Tá pranieruje súčasnú benevolentnú výchovu a hľadá spôsob, ktorým by sa rozmaný mladý muž mohol zmeniť na skutočného chlapa, ktorého ozdobou nie je majetok, no prísnosť k sebe a schopnosť zastať sa slabšieho. Odporúčame vyhľadať a pozrieť.
Popoludní - až do záverečnej - sme strávili na výstave Grandmaket Rossiji. Obrovská maketa nás ohromila detailným spracovaním všetkého, čo sa dalo na nej vidieť. Mestá, železnica a iné spôsoby dopravy, oddych, športy, pôvodná architektúra ... Slovami neopísateľné!

 

M. Šuhajová, J. Majerová, I. Straková

V deň sviatku Obrancov vlasti sme strávili niekoľko hodín v memoriáli venovanom obrane mesta počas Leningradkej blokády. (mesto malo aj názov Petrograd, za sovietskej éry malo názov Leningrad, oblasť sa dodnes oficiálne nazýva Leningradská oblasť, pre mesto sa dnes používa pôvodný názov) Mesto sužované náletmi a ostreľovaním, počasím, ktoré je v tejto oblasti počas zimy surové, hladom, nedostatkom liekov sa bránilo bezmála 900 dní. V meste pritom hrali divadlá, vyučovalo sa, aby neupadala morálka obyvateľov. Pamätník má formu kruhu, ktorý symbolizuje smrteľné zovretie. Na jednej strane je kruh pretrhnutý, čo symbolizuje nepoddajnosť a túžbu po slobode. Je jednou z dominánt, ku ktorej sa zbiehajú významné dopravné tepny. Aby sme videli výstavu maliara Iľju Jefimoviča Repina, ktorá bola usporiadaná pri príležitosti 175. výročia jeho narodenia, manžel našej sprievodkyne Natálie stál niekoľko hodín v rade na lístky.  Ohromili nás monumentálne plátna s biblickými a historickými námetmi ako aj obrázky - miniatúry z rodinného života. Potom nasledovala prehliadka Kazanského soboru a Soboru Spas na krovi. A Nevského prospektu so zastávkami v Paláci kupcov Jelizejovcov a na Moste Aničkova s jazdeckými sochami. Cestou  naspäť do Puškina sme využili dráhu prvej ruskej železnice a metro. Na staniciach železnice a metra sme nemohli spustiť oči z dobovej výzdoby a vybavenia. Na vlastné oči sme sa presvedčili, že nikto nefajčil, na zemi nebol jediný ohorok z cigarety, jediná vypľutá a prilepená žuvačka, jediný odhodený papierik, či nebodaj plastový obal. Úprimne je mi ľúto, že u nás sa takýto poriadok zdá nedosiahnuteľný. Pritom je to veľmi jednoduché - ak si berieš z domu čokoľvek, odpad patrí jedine na miesta, ktoré sú na to určené. V niektorých prípadoch je potrebná sebadisciplína, ak jestvuje iba možnosť priniesť vyprodukovaný odpad domov.
Nakoľko, ak sviatok pripadne na víkend, je voľný aj nasledujúci deň, využili sme aj pondelok na návštevu múzeí, do ktorých mali muži z dôvodu Dňa obrancu vlasti vstup voľný. Náš mladučký sprievodca Iľja nás vzal do Fjodorovského soboru - cárskeho chrámu, Ratnoj palaty - s múzeom prvej svetovej vojny a do Arsenalu - zbierky historických zbraní od čias rytierov. Videli sme, ako počas vojny boli pamiatky zničené a uvedomili sme si vytrvalosť, a akou bolo všetko zreštaurované podľa dobových snímok.
Večer patril návšteve opery Barbier zo Sevilly. Pred predstavením sme ešte stihli navštíviť literárnu kaviareň, ktorá je literatúre a divadlu zasvätená dodnes a bohato navštevovaná súčasnými  ruskými umelcami.

 

M. Šuhajová, J. Majerová, I. Straková

Po dňoch voľna (po rusky vychodnye) sme sa išli pozrieť na školský život. Najprv sme na porade krátko prezentovali našu školu. Stránka našej školy veľm-veľmi zaujala. A to hneď na prvý pohľad, pretože naši ruskí kolegovia boli potešení skutočnosťou, že obidve školy majú v znaku sovu. Škola v Puškine má za sebou skoro 180-ročnú históriu, v tomto smere je naša 60-ročná ešte iba dieťaťom. Prevádzkujú dve múzeá - dejín školy a Alexandra Sergejeviča Puškina.  V nich lektormi sú žiaci. Zoznámili sme sa s triedou piatakov, od ktorých sme priniesli listy pre našich žiakov. Boli sme na otvorených hodinách geografie v siedmom ročníku a matematiky v prvom ročníku. Prvákov bolo 34 !!!  Maximálny počet na Slovensku je 22 žiakov v prvom ročníku! Veľmi nás oslovilo, že žiaci chodia do školy v uniformách. Prváčikovia pracovali celú hodinu, vystriedali sa všetky formy - individuálne, vo dvojici, v skupinách. Všetko hladko, bez jediného slovka navyše, s presným dodržaním pokynov od učiteľky. Pri práci vo dvojiciach a v skupinách sa nám veľmi zapáčilo pravidlo, ktoré mali žiaci dokonale  osvojené. Po skončení práce sa chytili za ruky a mlčky ich zdvihli nad hlavu, bez slova počkali, kým učiteľka prácu skontroluje.  Maximálne efektívne využitie času na prácu. Nakoniec žiaci sami zhodnotili, ako majú zopakované učivo o rovnosti a nerovnosti. Zapojili sme sa do hodín ruského, anglického a nemeckého jazyka.
Popoludní prišlo to, čo sme najviac očakávali. Cesta na najstaršie miesta Sankt Peterburgu, na miesta, kde vzniklo. Viezli sme sa popri Fínskom zálive, videli sme miesta, kde je súčasná výstavba. Keď sme prišli k Neve , srdcia nám začali biť prudšie. Pri jazdeckej soche Petra Veľkého - Mednyj vsadnik, pri Isakijevskom sobore, na Palácovom námestí s Triumfálnym stĺpom a Zimným palácom, v ktorom je Ermitáž, sme skoro ani nedýchali. Na to, aby si človek prezrel Ermitáž, v ktorej sú umelecké predmety z celého sveta, by údajne potreboval 8 rokov.  My sme mali problém vybrať si, čomu sa budeme venovať vyše dvoch hodín, ktoré sme mali na prehliadku vyčlenené. Prešli sme cárske komnaty, talianske, nemecké umenie, egyptskú sálu, výstavu  impresionistov a práce klenotníka Carla Fabergého.  Na objednávku cárskej rodiny Romanovcov  vyrobil  vyše 50 veľkonočných vajíčok zo zlata, drahých kameňov, slonoviny, perlete. Vnútri sa ukrývalo prekvapenie pre obdarovaného. Tieto šperkové vajíčka patria k najvzácnejším klenotom, sú uznávané celosvetovo ako symbol zlatníckeho umenia a synonymum luxusu.
Predposledný deň priniesol nostalgiu pred blížiacim sa odletom domov. Naplánované boli prehliadky palácov - Jekaterininského v Puškine a Paláca v Pavlovsku. V Jekaterininskom paláci sa nachádza replika známej Jantárovej komnaty, ktorá bola z Ruska vyvezená počas 2. svetovej vojny a doteraz sa nepodarilo ju objaviť.  Mali sme šťastie, nakoľko počas turistickej sezóny je čas na prehliadku celého paláca 40 minút. My sme ale mali 80 minút a ako bonus možnosť si Jantárovú komnatu odfotiť, čo pri skrátených prehliadkach nie je dovolené. Park otvárajú o siedmej hodine a palác o dvanástej. Turisti prichádzajú v lete k bráne paláca už ráno, aby sa dostali dovnútra a čakajú teda päť hodín.  Palác v Pavlovsku  vznikol ako rodinný palác, až neskôr sa zmenil na imperátorský. Sprievodkyňa ho nazvala palácom srdca, pretože bol s láskou vytvorený pre rodinný život.
V predvečer odchodu sa dve krásne mestá s nami lúčili snehom. V ňom nám poslali pokoj a dôstojnosť,  keď sme už boli veľmi unavené. Večer dýchol na nás nostalgiou starých ruských filmov, keď sme sa náhlili na tržnicu, za hustého sneženia osvetlené reflektormi zastavujúcich sa  áut na priechode pre chodcov.  Rozlúčkový večer  aj s profesionálne pripravenou večerou bol v reštaurácií, večere počas predchádzajúcich dní nám pripravili s typickou ruskou pohostinnosťou vždy v inej rodine.
Cesta na letisko vedie popri Pulkovskom pahorku. Viezli sme sa po nej poslednýkrát. Keď sme sa viezli v prvý deň z letiska do rodín, dozvedeli sme sa, že to bolo miesto, kde Sovietska armáda držala líniu obrany oddelená od nepriateľskej nemeckej armády iba spomínaným pahorkom a odhodlaním nevydať mesto nepriateľom. Domáci nám povedali, že je to miesto, kde každý milimeter zeme je nasiaknutý krvou obrancov Leningradu, nakoľko život vojaka na takomto mieste sa počítal na minúty. Napriek tejto skutočnosti sa do armády hlásili pätnásť- až sedemnásťroční mladí ľudia - chlapci aj dievčatá, ktorí oklamali odvodové komisie tvrdiac, že majú už osemnásť  rokov. Vojnové hrôzy pripomína nielen pamätník na týchto miestach, no aj socha plačúcej židovskej ženy v parku neďaleko školy a vežička na mieste, kde bola šibenica. Tá žena plače od poníženia, plače preto,  že nechápe, kto tak kruto zmenil jej doterajší život, prečo musí odísť odtiaľ kde žila, nevediac či sa vráti a stretne so svojimi blízkymi. Za líniu bol zodpovedný generál Chazov, ktorý sa  stretol s obyvateľmi Puškina a uvedomil si, koľko civilných osôb zahynulo vo vojne. Prejavil želanie byť pochovaný práve v tomto meste. Na tieto miesta budem tiež myslieť, keď budem klásť kyticu pri pamätníku pod Bôrom. Tým viac, že v tomto roku oslávime 75. výročie od konca 2. svetovej vojny. Pietneho aktu by sa mala zúčastniť  najmenej tretina obyvateľov nášho mesta. Rodičia by tam mali vysvetliť svojim deťom, že vzoprieť sa treba zlovôli a svojvôli tých, ktorí ideológiou a manipuláciou znepriateľuj obyčajných ľudí a vedú ich k nenávisti k iným podobne žijúcim ľuďom. Poukázať na hrdinstvo tých, ktorí riešili skutočné problémy a porovnať problémy tohto druhu so súčasnými pseudoproblémami. Priblížiť žiaľ žien, keď sa nevráti manžel, syn, brat, strýko... a nikto nevie, kde a či vôbec je pochovaný.  Skloniť sa v pokore pred tými, ktorí priniesli slobodu iným stratiac to najcennejšie - svoj život či zdravie. Keď čítam niektoré vyjadrenia k čomukoľvek na sociálnych sieťach, mám obavy, že je najvyšší čas na učenie sa tolerancii, rešpektu - aj k súperovi,  vyjadrenie svojho názoru slušným spôsobom a uvedomenie si toho, že nie vždy všetko skončí podľa našich predstáv, ale zažijeme aj smútok z prehry alebo z toho, že sme nemali pravdu.
Sme vďačné za to, ako sme sa dokázali zblížiť s ľuďmi, ktorých sme videli prvýkrát v živote. V posledných dňoch sme konverzovali rusko-anglicko-slovensky, neuvažujúc o tom, kto z nás ovláda ktorý z jazykov. A rozumeli sme si. Príkladom toho je naša kolegynka angličtinárka Janka. Na otázku, čo by ešte potrebovala odpovedala takto: I need pokupiť podarki for my family.
Z lietadla sme si ešte raz pozreli historické časti - spoznali sme ich podľa lesku zlatých kupol pravoslávnych chrámov - aj veže nových sídlisk, ktoré rastú v okolí mesta. Sankt Peterburg má 5 miliónov obyvateľov - to je toľko ako skoro celé Slovensko.
Ďakujeme pánovi primátorovi Mgr. Igorovi  Husovi, na ktorého sme si zvykli ako na zriaďovateľa školy obrátiť sa s našimi potrebami. Pomohol nám prepraviť sa na letisko a späť.

A ako budeme pokračovať? Ak nám všetky okolnosti budú priať, pokračovanie sme rozložili do troch etáp. O rok v marci príde skupinka  4 učiteľov zo školy číslo 606 z Puškina. Prijmeme ich vo svojich rodinách a budeme sa snažiť, aby sme im vrátili ich prijatie u nich. V máji 2021 by mala prísť skupina detí zo spomínanej školy a stráviť okolo siedmich dní v rodinách našich žiakov. V septembri 2021, keď bude v Puškine nádherne, pretože je to mesto parkov, by mali ísť naši žiaci na výmenu do rodín, s ktorými sa budú zoznamovať  prostredníctvom dopisovania si a rozhovorov s využitím moderných prostriedkov komunikácie.  Poznávacie zájazdy pripravujeme už tradične. A výmena žiakov by priniesla obrovskú skúsenosť všetkým zúčastneným. Prežiť a dorozumieť sa v neznámom prostredí je školou života, prináša  možnosť zdokonaliť sa v jazyku, no aj uvedomiť si silu zázemia, ktoré deťom dávajú starostliví rodičia a učitelia.

 

Mária Šuhajová, Jana Majerová, Ingrid Straková

       Archeológia je práca, o ktorej možno sníval aj niekto z Vás. Prinášame Vám rozhovor s Pavlom Hnilom, ktorý pracuje v Berlínskej slobodnej univerzite ako archeológ – orientalista. Zameriava sa na oblasť staroveku Blízkeho východu. Už v škole nie je  asi ani jedna jediná stolička či školská lavica, v ktorej Pavol sedel. Prešlo čosi viac ako 30 rokov odvtedy, ako brázdil chodby v priestoroch našej školy, no jeho školské úspechy nájdete zaznamenané v školskej kronike. Z nej sa napríklad dozvedáme, že Pavol ako ôsmak bol úspešným riešiteľom krajského kola  chemickej olympiády. Ako si spomína na svoje školské časy?

    Ako ďaleko je od základnej školy v Turčianskych Tepliciach k svetovej archeológii? Kedy prišlo rozhodnutie stať archeológom? Už v základnej škole? Prečo práve archeológia?

       Od základnej školy v Turčianskych Tepliciach k svetovej archeológii nie je až tak ďaleko, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ja som sa pre starovekú históriu rozhodol až na gymnáziu, a pre archeológiu Stredomoria a Blízkeho východu dokonca až na univerzite. No pri spätnom pohľade rozpoznávam, že je to vývoj, ktorý začal už na základnej škole. Už vtedy ma zaujímali dejiny a upútal ma spôsob ich výučby, len to ešte nebolo tak vyhranené. Mal som rád aj cudzie jazyky, matematiku a - ako ste zistili - aj chémiu. Zjavne som vtedy potreboval ešte niekoľko rokov, aby som si ujasnil, čo z toho by som chcel robiť profesionálne. Archeológia pre mňa znamenala možnosť skombinovať moje záujmy a túžby: starovekú históriu, cudzie jazyky, túžbu pohybovať sa v stimulujúcom okolí, pracovať aspoň časť roku na voľnom vzduchu a často cestovať do krajín Stredomoria a Blízkeho východu.

     Čo by si poradil ôsmakom a deviatakom, ktorí si teraz vyberajú strednú školu?

       Radím vybrať si školu, ktorá sa k človeku najlepšie hodí a najlepšie ho pripraví na to, čo by v budúcnosti chcel robiť. Mne rozhodne pomohlo gymnázium so všeobecným zameraním, pretože som na konci základnej školy nevedel, čo presne chcem v budúcnosti robiť.

      Jedno porekadlo hovorí, že obuvníkove deti chodia bosé, ako vnímajú rodičov archeológov ich deti? Predpokladáš, že budú pokračovať v podobnom povolaní?  

      Poznám tak potvrdzujúce, ako aj vyvracajúce príklady tohto porekadla 😊 Moji dvaja synovia (štvrták a ôsmak) momentálne nejavia záujem o archeológiu, skôr naopak. Predpokladám, že archeológia je až príliš prítomná v ich živote, a tak nevidia dôvod ešte to zintenzívniť. Na vysvetlenie – aj moja manželka je archeologička, oni sami boli príležitostne s nami na výskumoch v Sýrii, Turecku a Arménsku, a aj počas našich dovoleniek pri mori sú často v blízkosti nejaké archeologické lokality. Ale nik ich nenúti pokračovať v archeológii – budem rád, keď si vyberú niečo, čo baví ich. Rád sa nechám prekvapiť. Moji rodičia mi pri voľbe povolania dali ten najlepší príklad tým, že mi nechali voľnosť a nikdy ma neblokovali v mojom rozhodnutí pre archeológiu. A dodnes som im za to vďačný.

     Ako archeológia spolupracuje so súčasným svetom a  modernými technológiami? A ako je to na Slovensku? Potrebuje Slovensko archeológiu?

     Archeológia je časťou moderného sveta – ekonomicky, politicky, filozoficky i technologicky. Moderné technológie ju doslova zrevolucionizovali, hlavne čo sa týka dokumentačných, diagnostických a datovacích metód. Na väčších moderných výskumoch bývajú napr. nasadzované georadary na zistenie toho, čo sa nachádza pod zemou, dróny na vyrobenie každodenných trojdimenzionálnych modelov toho, čo sa vykope a berú sa vzorky zeme, kostí, semienok, uhlíkov atď. Desiatky analýz nám pomáhajú datovať a vysvetliť nálezy a lokality, ktoré skúmame. Čo sa týka Slovenska, nepoznám situáciu do detailov, pretože už dlhé roky žijem mimo. Z publikácií mám dojem, že moderné technológie sa postupne presadzujú aj tu, no kvôli celkovému podfinancovaniu vedy sa to stále deje v nedostatočnej miere. Slovensko rozhodne potrebuje archeológiu a hlavne zanietených archeológov i laikov, pretože bez nich by sa nenávratne stratili nálezy a informácie, ktoré dnešný rozmach zemných prác vynáša na povrch.

      Môžeš nám prezradiť, akú archeologickú záhadu aktuálne riešiš? Ktorý archeologický nález v histórii považuješ osobne za najzaujímavejší?

        Aktuálne pracujem na dvoch projektoch. Jeden je v Turecku, kde vykopávame chetitské mesto Nerik z 2. tisícročia pred n.l. Toto mesto stálo v pohraničnej oblasti s Kaškami a niekoľkokrát bolo nimi dobyté. Kaškov poznáme z klinopisných tabuliek ako nepriateľov Chetitov, no archeologicky sme o nich doteraz nič nevedeli a až výskum tohto mesta nás posunul dopredu. Druhý projekt je vysoko v arménskych horách – kopeme tam vo výške 2850 metrov nad morom, kde sme našli veľké bazaltové sochy rýb. Miestni pastieri ich volajú „dračie kamene“. O nich sa vie ešte menej ako o Kaškoch; patria k najprekvapujúcejším a najzáhadnejším objektom, s akými so sa doteraz vo svojej archeologickej kariére stretol. Trvalo nám niekoľko rokov, kým sme dokázali, že tieto sochy boli zrútené už pred 4200 rokmi a že ich s veľkou dávkou pravdepodobnosti postavili dokonca pred 6000 rokmi. Teraz sa snažíme dešifrovať, kto a prečo ich tak vysoko v horách postavil.

     Čo sa týka druhej otázky, zdá sa mi prakticky nemožné vyhlásiť niektorý archeologický nález za najzaujímavejší v celej histórii. Považujem za užitočnejšie uviesť vedecké objavy, ktoré nám umožňujú interpretovať samotné archeologické nálezy. Za najvýznamnejšií objav považujem rádiouhlíkovú metódu, bez ktorej by sme nemohli spoľahlivo datovať vačšinu nálezov. A za najzaujímavejšiu považujem genetiku, ktorá sa v čoraz väčšej miere nasadzuje na skúmanie pôvodu ľudstva, zdomácnenia zvierat, migrácií atď.

     Chceš niečo odkázať súčasným žiakom a učiteľom školy?

        Učiteľom môžem odkázať, že viac ako známky a učivo ma formovali osobnosti niekdajších učiteľov, ich zanietenie a aktívne metódy výučby. Žiakom odkazujem, že sa v škole oplatí sústrediť sa. Odporúčam to aj na predmetoch, ktoré momentálne možno považujete za nepotrebné. Strávite v škole beztak veľa času a bola by škoda, keby ste ho kvôli nude úplne stratili. Vtedy som považoval za absurdné tvrdenie, že všetko sa mi raz zíde. No dnes vidím, že aj keď nie „všetko“, aspoň niečo na tom bude. Nebol by som napríklad čakal, že mi okrem dejepisu pre archeológiu nesmierne poslúžia aj poznatky z matematiky, fyziky, chémie a biológie. No presne to sa stalo. Na dobrých základoch sa neskôr ľahšie stavia...

     Žiaci ZŠ Ti ďakujú za rozhovor a ďakujú za to, ako dobre reprezentuješ Turčianske Teplice a Slovensko v krajine, ktorá Ti je teraz domovom.

        Aj ja ďakujem žiakom ZŠ za to, že ma oslovili. Cítim sa poctený a želám Vám veľa úspechov v škole i v živote!                                                                                                                                                                 (VH)